Choʻpon ota maqbarasi

Choʻpon ota maqbarasi stojí v taškentskej štvrti Čilanzar, medzi vysokými bytovými domami. Kým slávne monumenty hľadáte v historickom centre, táto malá svätyňa sa skrýva v obytnej štvrti. Domy okolo nej vyrástli po zemetrasení v roku 1966, keď mesto stavalo odolnejšie štvrte. Svätyňa patrí Čupan Atovi, ktorého miestne legendy poznajú ako patróna pastierov.

Legenda rozpráva, že svätý askéta udrel palicou do zeme a z rany vyvrel prameň. Voda mala uhasiť smäd ľuďom aj zvieratám, neskôr okolo nej vyrástol háj orechových stromov. V tieni odpočívali karavány obchodníkov aj putujúci dervišovia. Archeológovia kladú dnešnú stavbu do konca osemnásteho storočia, ľudová tradícia siaha až do pätnásteho. Prvé mauzóleum mal podľa povesti dať postaviť Ulugbek, vládca Samarkandu a vnuk Tamerlána, ktorý sem poslal karavánu ťav s materiálom. Samotná stavba je malá, vyniká však detailnou prácou: vzory tu tvorí murivo z tehál, nie farebné kachlice. Vo vnútri stojí sagana, náhrobný kameň viazaný na osobu svätca, hoci skutočné miesto jeho pochovania zostáva záležitosťou legendy. Stavba pravdepodobne stojí na ešte starších základoch, miesto tak platí za posvätné už dlhé storočia.

Takéto vrstvenie pozná celá Stredná Ázia: svätyne uctievané ešte pred islamom prešli neskôr do islamskej tradície ako kadam joy, miesta stôp svätca. Do príbehu patrí aj blízky Ak-Tepe: medzi piatym a siedmym storočím to bol jeden z hlavných chrámov uctievačov ohňa v oáze Čač. Arabské výpravy chrám zničili, háj a prameň však zostali v ľudovej úcte živé. Orechový háj sa udržal až do sedemdesiatych rokov, potom ustúpil novej bytovej výstavbe. Aj dnes sem chodia pútnici: niektorí sa modlia, iní si len posednú v tichu. A legenda o prameni má aj reálnu stopu: podpovrchová voda v tejto časti Taškentu sa drží tesne pod povrchom.