Forte Preara

Nad Veronou stojí na kopci severne od hradu Montorio malá polygonálna pevnosť Forte Preara. Leží presne na hrebeni, ktorý oddeľuje údolie Valpantena od údolia Mizzole. Rakúske cisárstvo ju dalo vybudovať v rokoch 1859 a 1860 ako súčasť druhého opevneného okruhu okolo mesta. Dôvodom boli nové delá: pred tridsiatymi a štyridsiatymi rokmi 19. storočia mali kanóny dosah asi dva kilometre, s ryhovanými hlavňami už päť. Obrancovia preto presúvali postavenia mimo mesta a po okolitých hrebeňoch vyrástol nový veniec pevností.

Pevnosť slúžila v obrannej sústave ako posledná opora na ľavom brehu rieky Adiže. Jej paľba sa križovala so strelbou veží Massimiliane na protiležiacom hrebeni Monte Gaina. Spolupracovala aj s batériou hradu a s Castelom San Felice. Nepravidelný pôdorys sa prizpůsobuje hrebeňu, čo je pri horských opevneniach obvyklé. Kameň na obklad stien opracovávali obyvatelia okolitých dedín, tehly lemujú mnohé delové a puškové otvory. Základ tvoria dve časti: čelná strana chránená valom so suchým priekopom a jednopodlažný kasematový trakt obrátený k údoliu Mizzole. Severná batéria pod šírym nebom mala k dvoru jemne stúpajúcu rampu. Pod valom stál protibombový prachový sklad, z dvora viedla posterna ku kaponiere. Výzbroj tvorili tri ryhované závezné delá kalibru deväť centimetrov a osem hladkostenných kanónov. Vo vojnovom čase tu slúžilo sto dvadsať pešiakov a dvadsať delostrelcov.

Rakúšania odišli v roku 1866 a pevnosť neskôr slúžila ako skladište výbušnín, čo ju istý čas chránilo pred skaze. Po definitívnom odchode vojska ju postihli škody od vandalov. Vstupný portál s priekopou vedie cez kruhovú bezpečnostnú komoru so štrbinami pre strelcov do vnútorného dvora. V dvore je ukrytá veľká podzemná cisterna, ktorá kedysi zásobovala dažďovou vodou celú posádku.