Atlantenbrunnen

Na konci úzkej Platzgasse, presne tam, kde sa staré mesto končí, stojí Atlantenbrunnen. Katedrála má za sebou, pred vami sa otvára úzka ulička a jej koniec stráži fontána, ktorá nezobrazuje len vodu: ukazuje hranicu. Je to bod, kde stredoveká zástavba prestáva a začína svet roku tisíc deväťsto.

Názov prezrádza, na čo sa pozerať. Atlanti sú postavy, ktoré nesú ťarchu na ramenách a v architektúre podopierajú trámy či rímsy, takže so zaťaženými nosičmi sa na tejto fontáne stretnete na prvý pohľad. Skutočný príbeh sa však odohráva okolo nej. Okolo roku tisíc deväťsto tu zmizla stará mestská hradba a na jej mieste vyrostli veľké obchodné aj obytné domy, pretože sa mesto rozrástlo cez vlastnú hranicu a postavilo sa znova. Fontána stojí presne v tomto prechode: za chrbtom stredoveké mesto, pred vami dvadsiate storočie.

A tá stredoveká strana je bližšie, než vyzerá. Niečo cez sto metrov vzadu, stále v tej istej ulici, čaká Büchsenstadel z roku tisíc štyristo osemdesiat päť, ktorý má viac ako päťsto rokov a dnes slúži ako dom pre mládež. V bočnej Salzstadelgasse nájdete Múzeum kultúry chleba v bývalom Salzstadele a kúsok ďalej stojia Gräbenhäuschen, maličké domčeky postavené priamo pozdĺž priekopy, aké existujú iba tu. Fragmenty starého opevnenia vyzerajú z miesta obojím smerom, takže pár krokov od fontány máte stredoveké hradby ešte stále pred očami.