Gjirokastër

Gjirokastër leží na juhu Albánie, v údolí medzi pohorím Gjerë a riekou Drino, približne tristo metrov nad morom. Staré mesto patrí ku svetovému dedičstvu UNESCO. Poteší oko nejedna úzka ulička vydláždená kameňom a domy z tvrdého kameňa s charakteristickými strechami, ktoré od seba vedia odlíšiť aj laik.

Nad mestom sa vypína pevnosť, na ktorých kopci sa mesto rozrastalo najmä v stredoveku: prvýkrát sa spomína v roku 1336 pod gréckym menom Argyrókastro, čiže strieborná pevnosť. Pod Gjonom Zenebishim sa na začiatku 15. storočia stalo hlavným mestom, v roku 1418 ho prebrali Osmani, a cestovateľ Evliya Çelebi ho v roku 1670 popisuje s asi dvetisíc domami, ôsmimi mešitami, troma kostolmi a 280 obchodmi. Štvrte sa podľa neho rozliehajú na ôsmich pahorkoch okolo pevnosti, medzi nimi Palorto, Vutosh, Dunavat či Manalat. V 16. storočí bolo mesto prevažne kresťanské, do začiatku 19. storočia sa väčšina hlásila k islamu, a stalo sa centrom bektashijského sufizmu. Počas balkánskych vojen si na mesto robilo nárok Grécko, ale v roku 1913 pripadlo Albánsku, a v roku 1914 tu na krátko vyhlásili Autonómnu republiku Severné Epirus. Počas druhej svetovej vojny ho postupne obsadili Taliani, Gréci a Nemci, a v roku 1944 sa vrátilo pod albánsku kontrolu. Po vojne ho komunizmus rozvinul na priemyselné a obchodné centrum, a vďaka architektonickému dedičstvu mu priznali status múzejného mesta.

Z tohto mesta pochádzajú Enver Hoxha, komunistický líder Albánie, a spisovateľ Ismail Kadare. Okrem Albáncov tu žije významná grécka menšina, ako aj Arumuni, Rómovia a balkánski Egypťania. Pevnosť sa dodnes stáva dejiskom Národného folklórneho festivalu, ktorý sa tu koná každých päť rokov a priláka účastníkov z celej Albánie.